reklama

UFO

Podľa skutočnej udalosti:  1992- čo sa môže prihodiť sedemnásťročným študentkám?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Super, ideme do Bratislavy, prebehlo mi hlavou. 

 Kongres zameraný proti potratom bola dobrá zámienka ako si urobiť výlet. Na prelome mája a júna roku 1992 som mala len necelých sedemnásť rokov. Tri dievčatá zo strednej zdravotnej a ešte bez dozoru päť dní v hlavnom meste. Veľmi sme sa tešili. 

 Na kongrese sme trávili len pár hodín ako obsluha. Zvyšok času sme mali pre seba a spoznávanie mesta. Organizátori nám všetko zabezpečili. Bývanie na súkromí, raňajky v danej rodine, obed a večera na kongrese. Ešte aj cestovanie po celej Bratislave grátis, len sme museli mať kartičky pripnuté na viditeľnom mieste. Na kartičke boli tri informácie: názov kongresu, pozícia- v našom prípade service assistant a meno. Žiadny problém. Už prvý deň po niekoľkých hodinách sme označenie pripnuté na oblečení ani nevnímali. Spoznávali sme krásy hlavného mesta.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 “Chcem vidieť UFO,” povedala Monika.

 “Aké UFO?” opýtala som sa. Nevedela som, o čom hovorí.

 “To je predsa tá reštaurácia s vyhliadkou nad Dunajom. Tamtá, pozri,” povedala moja spolužiačka a túžobne pozrela nad Dunaj. 

 “Aha. Nevedala som, že sa to tak volá. Tak tam poďme,” povedala som.

 “Čo ja viem, mne sa veľmi nechce. Určite je tam draho,” povedala Iveta, zamračila sa a po chvíli dodala:

 “Nemám veľa peňazí. Ktovie koľko tam stojí obyčajná malinovka.”

 “Tak si dáme len vodu. Poobzeráme sa tam a ideme preč. A ty si nemusíš dať nič,” povedala som jej. 

 Šli sme. Veď sme dve prehlasovali jednu. Nepočítali sme s výťahom. Nebol zdarma.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 “Baby ja s vami nejdem. Počkám vás tu dole. Vy choďte, len tam nebuďte veľmi dlho,” povedala Iveta a sadla si na stĺpik. 

 Pozreli sme sa s Monikou na seba a rozhodnutie bolo jasné. Šli sme hore len dve. 

 S úžasom sme sa rozhliadali dookola. Nevšímali sme si nikoho, iba výhľad.

 “Nemali by sme si niečo objednať?” opýtala sa ma Monika.

 “Hej, sadnime si a objednajme, povedala som a vzápätí som sa pozerala do nápojového lístka. Pomyslela som si:

 Iveta mala pravdu. Kola stojí 4x toľko čo na Zemplínskej Šírave. 

 “Tak čo. Sme tu len raz. Dáme si dve koly a to je už jedno koľko zaplatíme,” povedala Monika. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Tiež som si z toho veľkú hlavu nerobila. Objednali sme si a čašník nám o chvíľu doniesol nápoje. Na naše prekvapenie na tácni nemal iba dve koly, ale aj dva poháre s nejakým alkoholom.

 “Nápoje pre dámy,” povedal nám.

 “My sme mali len dve koly,” vyjachtala som a pozrela na čašníka spýtavo.

 “To brandy vám zasielajú tamtí páni,” povedal, významne sa na nás pozrel a ukázal na mužov. 

 Pozrela som sa tým smerom. Sedeli tam traja starší, ale dobre vyzerajúci muži v oblekoch a dvíhali svoje poháre, akoby nás chceli ponúknuť. Opätovali sme ich gesto, pretože sme nevedeli, čo máme robiť. 

 Ale piť alkohol? V živote som to neochutnala. Prečo práve teraz? pomyslela som si a iba som málinko srkla. Nechutilo mi to. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Iveta si trocha odpila a povedala:

 “To čo má znamenať?”

 “Nechápem to. Nepoznáme ich. Ani sme sa nerozprávali a ani sme sa na seba nedívali. Neviem,” povedala som.

 “Škoda, že tu nie je aj Iveta. Veď sú traja,” povedala Monika.

 “Aj keby tu bola. Tak o čom sa s nimi chceš rozprávať. Veď by nám mohli byť pomaly otcami,” povedala som.

 “Stále na nás pozerajú. Čo keď k nám prídu,” povedala Monika.

 “Rýchlo dopime tú kolu. Ja alkohol nechcem a poďme preč. Cestou zaplatíme čašníkovi,” povedala som svoj únikový plán.

 Monika práve dopíjala svoj pohár, keď som si všimla jednu ženu, ktorá sedela pri bare, ako sa na nás nenávistne pozerá. Tá žena sa postavila a vybrala smerom k nám. Mala čierne šaty, ktoré viac odkrývali ako zakrývali. Ledva jej schovali zadok. Vysoké čierne čižmy aspoň do polovice stehien. Celá bola ovešaná reťazami. Vytupírovaný účes. Nikdy som nevedela odhadnúť vek úplne správne, ale táto žena musela mať viac ako tridsať rokov. Pohľadom sa do mňa zarývala. Ako sa približovala, tak som si uvedomovala, že od triezvosti ma ďaleko. 

 “Ide k nám nejaká čudná žena.” 

 Monika sa otočila skôr ako som dopovedala:

 “Neotáčaj sa. Nech nevidí, že sa o nej bavíme.” 

 Neskoro.

 “A vy, čo tu dve, robíte? Neviete, že to je môj rajón? Kto vás tu poslal?” agresívne vyjachtala. Úplne opitá pozerala na mňa.

 Bola som ticho trocha šokovaná, ale Monika možno povzbudená tým brandy sa na ňu priamo otočila a povedala jej rovnakým tónom:

 “Kto by nás mal posielať? Samé sme prišli, lebo sme chceli. A čo vás do toho?”

 To nemala robiť. Pretože tá ženská svoj nenávistný postoj otočila smerom k Monike. Mňa si už nevšímala a povedala:

 “Aký servis? Kurvy ste!” Keď to dopovedala, tak sa na Moniku chcela vrhnúť, len čašník ju zastavil. Nezabránil jej však uštedriť mastný pľuvanec Monike do vlasov. Aspoň, že sa stihla otočiť, keď videla ako sa lama chystá na útok. 

 “To čo bolo? Tá žena vyzerala ako prostitútka. Prečo povedala servis?” opýtala som sa a pozrela na naše kartičky, aby som sa rozšírenými očami pozrela na Moniku. Dodala som:

 “To tie kartičky. Ona si myslela, že tu robíme servis. Vieš, čo si myslela?”

 “Myslela si, že robíme taký servis?” opýtala sa Monika a zasmiala sa.

 “A to brandy tiež. Ten čašník a tí muži. Nemyslia si oni náhodou, že sme na predaj, tak ako si to myslela tamtá opitá?” povedala som výsledok mojich myšlienkových pochodov so smiechom. Nevedela som inak. Rýchlo som si odopla kartičku a odložila ju do kabelky.

 Monika na mňa chvíľu pozerala, aby následne schovala tú svoju tiež a povedala:

 “Zdrhnime rýchlo preč.” 

 Nechali sme peniaze na stole. Rozhodli sme sa, že sa budeme tváriť nenápadne, akože si obzeráme výhľad a dookola pôjdeme k výťahu. Nechceli sme ísť okolo mužov, ktorí si nás tiež zjavne pomýlili s prostitútkami. 

 “No aký bol výhľad?” opýtala sa nás Iveta, keď sme vystúpili z výťahu.

 “O veľa si prišla. Mali sme neskutočný zážitok a nebolo to len výhľadom,” povedala som, pozrela som sa na Moniku a začali sme sa obe nahlas nezadržiteľne rehotať. Nevedeli sme prestať. Smiali sme sa tak, ako len môžu tinedžerky. 

 Iveta sa na nás pozerala a nechápala, čo sa nám stalo. 

 “Poďme rýchlo preč. Cestou ti všetko porozprávame,” povedala som pomedzi smiech. 

 A šli sme za ďalšími zážitkami. 

 

Ingrid Minčíková Zambová

Ingrid Minčíková Zambová

Bloger 
  • Počet článkov:  141
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Písanie je relax, hra so slovom a myšlienkou. Píšem poéziu, poviedky a chystám svoju prvú knihu, román Tajomstvo Degasových Baletiek. Zoznam autorových rubrík:  Tajomstvo Degasových BaletiekPoviedky o víruseNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu