Samota ( Ona a On )

Zo skrine sa vykradla samota

prikryla výhľad zo slnečného okna.

Za ňou kĺbko výčitiek sa motá

ruka v ruke nerozlučne potom mokvá.

Nemá hluchota z nej sála,

urobila z neho kameň, neživú vec.

On nestopne, svoje pridáva:

“tak to máš a teraz si to zjedz.”

Najprv ona a potom on,

zabudli prestať, tak hlúpe a krátkodobé.

Neskoro nastúpil lásky zhon

v tejto lásky príkrej uponáhľanej dobe. 

V bolesti bez výhľadu slnečného rána

položili si základnú otázku:

“Máš ma ešte rád a máš ma rada?”

“Áno.” Tak samotu stiahli do obrázku.

Len v skrini striehne stále bdelá,

keď vypustia ju na manévre.

Čaká na príležitosť. Že tak skoro nevedela.

Veď jeden z nich raz povie: “už ani nie.”