Zo skrine sa vykradla samota
prikryla výhľad zo slnečného okna.
Za ňou kĺbko výčitiek sa motá
ruka v ruke nerozlučne potom mokvá.
Nemá hluchota z nej sála,
urobila z neho kameň, neživú vec.
On nestopne, svoje pridáva:
“tak to máš a teraz si to zjedz.”
Najprv ona a potom on,
zabudli prestať, tak hlúpe a krátkodobé.
Neskoro nastúpil lásky zhon
v tejto lásky príkrej uponáhľanej dobe.
V bolesti bez výhľadu slnečného rána
položili si základnú otázku:
“Máš ma ešte rád a máš ma rada?”
“Áno.” Tak samotu stiahli do obrázku.
Len v skrini striehne stále bdelá,
keď vypustia ju na manévre.
Čaká na príležitosť. Že tak skoro nevedela.
Veď jeden z nich raz povie: “už ani nie.”