Zem

Autor: Ingrid Minčíková Zambová | 12.2.2021 o 10:05 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  75x

I.

    Štetcom opatrne odstraňujem nánosy zeminy, vrstvu po vrstve. Našla som dnes niekoľko fragmentov pochádzajúcich z misiek a dokonca, na moje veľké prekvapenie, jeden pekne zachovaný hrniec zdobený žliabkami a ryhami. V ňom som objavila niekoľko hrivien, bronzových tyčiniek, ktoré sa využívali, ako platidlo v dobe bronzovej. Odhadujem, že poklady pochádzajú z 9. alebo 10. storočia pred našim letopočtom. 

    Celý deň usilovne makám bez väčšej prestávky. Mám pocit, že keď sa mi tak darí, nemala by som preťať šťastnú šnúru, mám aj také dni, keď nenachádzam vôbec nič. V ušiach mi vyhráva obľúbená rocková muzika, práve Queen, ktorá ma napĺňa odhodlaním nájsť ďalšie tajomstvá. Cítim, že som blízko niečoho veľkého. Časom ako dozrievam, prichádzam na to, že v práci archeológa sa nemôžem opierať iba o vedu, racionálno a logiku, ale v mojej práci sú dôležité aj pocity a inštinkt.

    Som asi meter pod zemou, keď nad sebou začujem:

    “Alica, poď sa pozrieť! Niečo som našiel.”

    “Idem!” zakričím Romanovi. Spolupracujeme už desať rokov, jeho geologické vzdelanie to moje vhodne dopĺňa. Posledné štyri roky sme partneri aj v súkromnom živote. Čo si môžem priať viac, ako manžela, ktorý má rovnakú posadnutosť ako ja?

    Zvedavo kráčam za Romanom k jeho výkopovému miestu v túžbe vidieť, čo objavil. Ozaj máme šťastný deň. S rozšírenými zreničkami pozerám na kostru človeka ležiacu na pravej strane tvárou otočenou na východ, zrejme kult slnka, ktorá leží na čerstvo odhalenej obrovskej bronzovej krabici pripomínajúcej sarkofág. Aspoň vyzerá ako bronzový sarkofág, len je otočný opačne, hore dnom. Zvláštne. Prečo by tu bola hrobka z doby bronzovej otočená naopak, na ktorej bolo uložené telo sluhu, alebo otroka? Pri tele nie sú žiadne predmety dennej potreby, ani šperky, hrivny, či iné bohatstvo. Okolo kostry badať rozpadnuté kúsky dreva. Vyzerá to, že to bol chudobný človek pochovaný v drevenej truhle na hrobe svojho pána. Bude to ozaj tak? Nájdeme v otočenom sarkofágu kostru niekdajšieho boháča aj so svojim pokladom?

    Jemne sa dotýkam bohatého zdobenia na sarkofágu, ktorý si prezerám. Moje tušenie ma nesklamalo, akurát som “niečo veľké” nenašla ja, ale Roman, rozmýšľam. 

    “Čo myslíš, Alica? Z akého je obdobia?” prerušuje ma z úvah.

    “Odhadujem tak 10. storočie pred Kristom. Pozri, tu je nejaký text. Nápis vyzerá, že je urobený v jazyku luwian,” hovorím nadšene.

    “Vieš, čo je tam napísané?” opýta sa ma.

    “Myslím, že niečo o božstve.”

    “Budeme vedieť presne, keď to dáme preložiť,” povie Roman.

    “Určite a musíme zabezpečiť techniku na zdvihnutie. Aj keby sme pod sarkofágom nič nenašli, aj tak je to zatiaľ náš najväčší objav. Teda tvoj, láska,” natešená poviem a vrhnem sa Romanovi do náručia.

 

II.

    Bronzovú krabicu spolu s Romanom riadne odhrabujeme od okolitého materiálu, v podstate sú to len mazanice hliny bez botanických stôp, či zachovania ornamentu. Znamená to, že niekedy okolo sarkofágu bola hlinená stavba, ktorá sa však nezachovala. 

    “Tej mazanice je tu veľké množstvo, nezdá sa ti?” pýta sa Roman.

    “Musela tu byť obrovská stavba. Je zvláštne, že sa nič nezachovalo, časť steny alebo aspoň odtlačok, vôbec nič,” vravím a mapujem, kde boli otvory v stavbe, z mazanice sa to dá určiť. 

    “Alica, ako si na tom? Uviažeme sarkofág?”

    “Myslím, že môžeme, už sme zmapovali celé okolie,” poviem a sprisahanecky žmurknem na Romana, ktorý je nedočkavejší ako ja.

    Pedantne upevňujeme popruhy okolo bronzovej krabice tak, aby spodná platňa zostala na zemi, chceme vidieť, či tam niečo je a zároveň nechceme, aby sa sarkofág poškodil. Objednali sme auto s hydraulickou rukou, keďže bronz môže mať aj viac, ako šesť ton. Po našej obhliadke pôjde nález na expertízu do archeologického ústavu, podobne ako šli pozostatky a ďalšie fragmenty, ktoré sme našli. 

    Ruka opatrne dvíha sarkofág zvislo hore, aby sa nenarušil prípadný obsah. Na naše prekvapenie pod krabicou nie je nič. S Romanom na seba pozrieme a myknem plecami. So stiahnutým obočím sa pozriem do vnútra nadvihnutej hrobky, nič tam nie je, tak kývnem žeriavnikovi, aby sarkofág umiestnil na korbu auta. 

    “Poď očistíme spodnú platňu,” vravím Romanovi.

    “Vyzerá, že je na nej nejaký reliéf,” povie a pridá sa ku mne so štetcom v ruke.

    Na platni sa pred nami postupne začala objavovať staroveká poviedka.

    “Je tu zobrazený nejaký obrázkový príbeh,” vyhlásim a pozriem na Romana v očakávaní, či si to všimol, keď nevidím reakciu, pokračujem:

    “Pozri sa, veď je tu všetko, čo sa udialo teraz. Na prvom výjave niekto objavuje sarkofág otočený hore dnom. To si ty. Na druhom sú už dve postavy okolo hrobky, niečo majú v rukách. Štetce? Pozri, ako ty a ja.”

    “Na treťom obrázku je sarkofág vo vzduchu… Je to možné? Veď v 10. storočí pred Kristom, v čase Šalamúna a Dávida, v období starovekej Egyptskej ríše, či tuná v stratenom meste predsa nemohli poznať hydraulickú ruku. Na doske je zobrazená, či? Aspoň sa na ňu podobá,” Roman pokojne vyhŕkne niekoľko myšlienok a otázok, otočí sa na mňa a pýta sa ma ďalej, akoby som mala odpoveď:

    “Alica, čo sme to vlastne našli?”

    “Stratené mesto, ktoré porazilo Frýgiu, ako si povedal… no a jeho tajomstvá. Pozri na štvrtý obrázok, postavy si obzerajú platňu, ako práve my teraz,” pokračujem váhavo a zároveň ukazujem na platňu a na nás.

    “Na ďalšom je jej dvíhanie hydraulickou rukou. Môžem ten stroj z obrázku tak vôbec nazvať?” dáva si rečnícku otázku.

    “Pozri, na tomto výjave je nejaká diera pod doskou, možno nejaký tunel,” poviem s údivom. 

    “Čo tam môže byť? Mám chuť dvihnúť tú platňu a zistiť, či to je pravda,” vysype  Roman a pritom na mňa významne žmurkne. 

    “Najprv si pozrime všetky obrázky,” poviem a pozriem smerom k žeriavnikovi. Viem, že už by najradšej šiel, ale bude musieť počkať.

    “Čo je na tomto vyobrazení? Rozumieš tomu?” pýta sa Roman.

    “Nie celkom. Akoby nejaká smršť, niečo, nejaká sila. Neviem,” zašomrem, čo mi napadne uprene sa dívajúc na príbeh z dosky.

    “Presne, nejaká víchrica alebo energia. Aj mne to tak pripadá,” súhlasí.

    “Z tunela má prúdiť nejaká energia?” opýtam sa a zasmejem sa, aby som zakryla, že sa cítim nervózne. Začínam byť znepokojená.

    “Neviem isto. Na ďalšom sú opäť dve figúry, akoby stáli v tej krútňave. Pozri, vyzerajú zvedavo, ale v bezpečí. Alica v tej dobe predsa vo výtvarnom umení nezvykli zachytiť toľkú emóciu v tvári a pozri na tie proporcie. To na 10. storočie pred naším letopočtom nevyzerá,” konštatuje vyrovnane triezvo až chladne Roman. 

    Ako to, že je taký pokojný? pomyslím si, ale nerozoberám to, radšej reagujem na otázku:

    “Máš pravdu, výtvarné prevedenie reliéfu z dosky vôbec nekorešponduje s dielami z tej doby. Tie proporcie sedia skôr na renesanciu. Sochári starovekého Grécka, ktorí by toto možno zvládli, žili až o päťsto rokov neskôr. Uvidíme ako dopadnú testy, ale ja som presvedčená, že som vek odhadla správne.”

    “Ako je možné, že sa tu ocitlo umelecké dielo, ktoré má prvky a charakteristiky neskoršieho umenia? Ak ide o renesanciu, tak je to nezrovnalosť 2500 rokov. Nezmysel. Skôr  reliéf vytvoril nejaký neznámy staroveký sochár - priekopník, o ktorom nič nevieme,” rozvážne hľadá vysvetlenie.

    “A čo tá hydraulická ruka?” poznamenám a tým zastavujem úvahy. 

    “Zatiaľ to neviem objasniť, veď uvidíme, ako dopadnú testy,” zadudre nespokojne.

    “Pozri, ôsmy, posledný výjav, je poškodený. Ako príbeh skonči?” pýtam sa. Vnútorný varovný hlas mi našepkáva:

    Nič nie je, akoby malo byť. Nestrácaj obozretnosť! Zrazu mám pocit, že neviem, či chcem, aby sme platňu dvihli.

 

III.

 

    “Ahoj, mami,” zašepkám do telefónu. Odkašlem si a pozdrav zopakujem hlasnejšie, zrejme aj moje hlasivky zmeraveli z objavu, ktorý má toľko zvláštností.

    “Ako sa máte? Alica, ste obaja zdraví?”

    “Jasné, mami, všetko je v pohode, pracujeme na nových vykopávkach. Deje sa niečo, že znieš tak ustarostene?”

    “Nevieš o ničom? Aj som si myslela. Žiješ ako dobrodruh a nesleduješ, čo sa deje vo svete,” rýpne si do mňa vyčítavo. Stále sa nezmierila, že jej dcéra nežije usadeným spôsobom života v blízkosti svojich rodičov, ktorí by mohli sledovať, ako vyrastajú ich vnúčatá. Vlastne, žiadne nemajú. Deti mám rada, ale materstvo skĺbiť s mojou prácou som zatiaľ nevedela, preto ho odsúvam na neskoršie. Veď raz to príde.

    “Čo sa deje?” opýtam sa akoby nič a nedám sa sebe znať, že volá nevhodne. Akurát sme hľadali chýbajúce úlomky z posledného výjavu, aby sme ich poskladali do celku, keď mi zazvonil telefón. 

    Roman sa na mňa spýtavo pozerá, tak dám telefonát nahlas.

    “Vo svete sa šíri vírus, sú toho plné správy. Neustále hlásia, koľko je nových chorých, koľko ľudí umrelo, v ktorej ďalšej krajine sú pozitívne testovaní a ja mám strach o teba i o Romana. Ste v cudzine a keď ochoriete, kto sa o vás postará? Turecko zatiaľ nehlási chorých, ale môžeme im veriť, čo keď to len nepriznali? Musíte si dávať pozor,” vysvetľuje roztraseným hlasom.

    “Neboj sa, mama. Ako sa ten vírus šíri? Určite z človeka na človeka a my sme spolu len dvaja. Aj keď je tu práve žeriavnik, ktorý nám nakladá vykopávky, ale ten vyzerá byť zdravý a aj tak, o chvíľu odíde,” snažím sa ju upokojiť.

    “To je to najhoršie, vraj ľudia nemusia mať žiadne príznaky, napriek tomu majú ten vírus v sebe a prenášajú ho ďalej,” zafňukane pokračuje.

    “Čo je to za vírus?” opýta sa Roman.

    “Nejaký nový, smrteľný, ktorý spôsobuje zápal pľúc a rýchlo sa šíri.”

    “Mama, pozrieme si správy a zariadime sa, aby sme boli v bezpečí. Neboj sa,” poviem pokojne, aj keď mi dnes v hlave svieti už druhá kontrolka.

    Vymeníme si ešte niekoľko informácii, s Romanom odmietneme okamžitý návrat, pretože sa nám to práve teraz nehodí, sme na prahu niečoho veľkého a možno situácia nie je až taká strašná, ako ju vykresľuje mama, ale to jej nepoviem, radšej prisľúbim ešte raz, že sa povenujeme hľadaniu informácií o novej chorobe a telefonát ukončím.  

    “Večer vygooglime, čo sa vlastne deje,” upokojuje ma Roman, ako by to bolo potrebné.

 

IV.

    Tesním myšlienky na telefonát o víruse a chorobe, archeologický nález si zasa preberá všetku moju pozornosť. Úlomky sme nenašli, čo bolo nezvyčajné. Kam sa mohli podieť? Potláčam v myšlienkach mystiku, ktorá sa derie do popredia, ako ľahké a jasné vysvetlenie celej situácie. Vedec vo mne hovorí, že na všetko nájdem logické argumenty, len potrebujem viac času a priestoru na bádanie a hľadanie, tiež výsledky expertíz nájdených pozostatkov a materiálu, ktoré by mali byť o pár dní. Sarkofág aj dosku vyhodnotia v nasledujúcich dňoch. Zatiaľ budeme s Romanom pokračovať v našej práci. S týmito myšlienkami upínam popruhy na doske, ktorej reliéf sme riadne zabezpečili, aby sa nepoškodil a aby žeriavnik mohol odviesť kompletný sarkofág na výskum.

    Ani nie som zvlášť prekvapená, že pod doskou vidíme štvormetrovú jamu, na dne ktorej badať tunel vedúci niekam do podzemia. Bez problémov by sa doň mohol vzpriamene dostať dospelý človek.

    “Nič viditeľné z tej diery nejde,” hovorí sklamane Roman.

    “Vážne si čakal v diere nejakú víchricu, ako bola znázornená na doske?” opýtam sa s prekvapeným výrazom. Potom si spomeniem na vlastné pocity, ktoré ma prepadli pri prehliadke reliéfu a ospravedlním sa:

    “Prepáč, Roman, nemyslela som to tak. Preskúmame, čo tam je. Mám veľkú výhodu, že mám geológa hneď pri sebe,” poviem a usmejem sa na manžela.

    “Alica, zhrňme si to. Našli sme prázdnu bronzovú hrobku otočenú hore dnom, na ktorej je nápis v jazyku používanom v dobe bronzovej. Na hrobke bola rozpadnutá drevená rakva s chudobným človekom ležiacim na pravej strane s tvárou otočenou na východ. V minulosti bola okolo veľká stavba, dom, či chrám? Na vnútornej strane dosky pod šesťtonovým sarkofágom sme našli reliéf, ktorý akoby pochádzal z modernejšej doby, dokonca je na ňom vyobrazený stroj zo súčastnosti. A ty si prekvapená, že čakám ďalšie čudné udalosti, alebo zvláštne veci? 

    “Musím uznať, že to celé je veľmi divné, ale nedajme sa strhnúť, hľadajme dôkazy,” zašvitorím jemne a chytím ho za ruku. 

    “Ako mohol niekto v minulosti vyobraziť našu súčasnosť? Nás dvoch, ako odhaľujeme sarkofág? Povedať, že je to divné, je slabé slovo,” pokračuje, ale objíme ma.

    “Áno, je to tak. Ako je možné, že sme nenašli úlomky z poškodeného posledného výjavu? Jedine, že bol poškodený ešte úplne na začiatku, hneď ako bol položený na jamu a následne schovaný pod sarkofágom,” pridávam sa k sumarizácii faktov. 

    “Bol poškodený úmyselne? Ak áno, prečo?” pýta sa Roman.

    “Možno preto, aby sme si kládli otázky a hľadali odpovede,” poznamenám prvé, čo mi napadne.

    “Presne! Som nedočkavý, čo nájdeme v jame a kam vedie tunel. Alica, nechajme otvorené všetky možnosti!”

    “Tiež si myslím, že by sme nemali vopred zamietnuť žiadne vysvetlenie,” poviem a usmejem sa. Teší ma, že k tomu máme rovnaký postoj.

 

V.

    S Romanom sa chystáme na prieskum. Obliekam si vhodné oblečenie, balím si svoje nástroje, ak by sme tam našli nejaké archeologické nálezy, nezabúdam na vodu, baterku, nejaké drobnosti, ktoré môžem pod zemou potrebovať a na balíček prvej pomoci. Mám trocha obavu, v akom stave nájdeme tunel, či sa vôbec do neho dostaneme. Roman ma upokojuje, že sa rozhodneme na mieste podľa situácie. Balí si svoje geologické pomôcky, v ktorých nie som úplne doma, ale so správnymi inštrukciami mu viem pomáhať. Plánujeme brať vzorky, veď uvidíme na mieste, čo nájdeme. 

    “Zdá sa, že tunel je v poriadku, podpery vydržali. Ideme sa pozrieť dnu?” pýta sa ma Roman. Vlastne mi otázkou oznamuje svoj úmysel. 

    Neodpovedám a idem za ním, veď preto sme sem prišli. V jame sme nenašli dokopy nič. Roman si vzal nejaké vzorky z pôdy, ale nemyslíme si, že v nich nájde niečo prevratné. 

    Päťdesiat metrový tunel vo veľmi dobrom stave poriadne prezeráme, ale nič nezvyčajné v ňom nie je. Až na jeho konci nás privádza do komplikovaného rozsiahleho jaskynného systému. 

    “Čo mohlo vytvoriť jaskyne, keď tu netečie žiadna rieka?” nadhodím otázku.

    “Tiež rozmýšľam, ale zatiaľ neviem. Preskúmame to a uvidíme,” odpovie Roman. 

    Pokračujeme ďalej najširšou jaskynnou cestou a berieme vzorky z jednotlivých úsekov. 

    “Počkaj, pozri! Tu niečo je,” poviem a namierim svetlo na stenu.

    “Nástenná maľba. Čo si myslíš, ako je stará?” opýta sa ma.

    “Toto je oveľa staršie. Praveké umenie,” poviem.

    “Pozri, veď to je zasa nejaký príbeh,” usmeje sa Roman.

    “Zasa víchrica, či krútňava. Obrázky nám odhaľujú nejakú energiu v podzemí,” hovorím pomaly, ale už nie prekvapene. 

    “Očividne je doska a táto jaskynná maľba z rôzneho obdobia. Akoby jedno malo potvrdzovať druhé. Čo si myslíš?” opýta sa ma.

    “Áno. Len ma zaujíma, čo tá víchrica vlastne je? Odkiaľ sa berie? A prečo  je znázorňovaná opakovane v rôznej dobe?” vychrlím prúd otázok, ktoré sa derú do popredia.

    Niekoľko ďalších dní sa venujem objaveným pravekým nástenným maľbám. Roman zatiaľ mapuje ostatné jaskynné prechody v blízkosti a robí geologický výskum. Medzitým prišli výsledky testov, ktoré potvrdili, že môj odhad doby, z ktorej sarkofág a platňa pochádza, bol správny. Veľká neznáma však zostáva, dokument nevysvetľuje nezrovnalosť veku a prevedenia reliéfu, ani nezvyčajnosť vyobrazenia. Prvok hydraulickej ruky nerozoberá, akoby si ho vedci nevšimli, zrejme zatiaľ nemajú vysvetlenie. V podstate nie sme o nič múdrejší, ako sme boli. Istotu máme len vo veku pamiatky a tiež prišiel preklad textu, ktorý je venovaný bohyni zeme.

    “Poďme ďalej, hlbšie do podzemia,” navrhne Roman po dôkladnom preštudovaní archeologickej expertízy. 

    Nepoviem nič, len prikývnem. Zvedavosť víťazi nad obavami.

 

VI.

    “Keď ukončíme zisťovanie všetkých skutočností, chceš ísť domov?” opýtam sa Romana na predstavu o budúcnosti, keď vstupujeme do jaskyne. V noci som sa veľmi nevyspala, mátali ma divné sny a neodbytné myšlienky.

    “Nie sme viac v bezpečí tu, v izolácii od sveta?”

    “Repatriantov budú voziť len dočasne. Potom sa už nemusíme vedieť vrátiť,” pokračujem.

    “Viem, Alica, bežná letecká doprava už nefunguje. Povedz, čo by si chcela?” povie a zasvieti si na mňa baterkou upevnenou na čele, aby lepšie videl moju reakciu.

    “Možno máš pravdu, tu v podzemí sami dvaja. No, kde môže byť bezpečnejšie?”   konštatujem, žmurknem ľavým okom a ukážem na cestu.

    Po chvíľke dôjdeme k jaskynnej maľbe, ktorú sme už objavili. Pristavím sa pri nej, chcem si ju ešte raz poriadne obzrieť. Potrebujem overiť jednu myšlienku z noci, preto Romanovi poviem, nech sa na chvíľku niečim zabaví. Prezerám si stenu a na úvahy o návrate domov zabúdam. Pomaly ma opantáva pocit, že nástennú maľbu som predtým nečítala úplne správne. Energiu, či víchricu znázornenú na bronzovej doske vidím jasne aj tu, na pravekej jaskynnej maľbe, ale teraz odhaľujem aj jej pôvod. Aspoň mi to tak pripadá, preto zakričím:

    “Roman, príď sem na chvíľočku! Niečo som si všimla.”

    “Čo si našla?” opýta sa.

    “Nič nové, len som si v noci niečo uvedomila a teraz vidím, že by to mohlo byť tak. Chcem poznať tvoj názor.”

    Roman nič nepovie, pokyvkáva hlavou a zvedavo na mňa pozerá, tak pokračujem:

    “Pozri sa. Tento výjav. Čo tam vidíš?” 

    “Nejakú guľu a na nej figúrky. Asi ľudia na zemi?”

    “Presne guľa, asi zem. Odkiaľ by praveký človek vedel, že naša zem je guľatá?” opýtam sa.

    “Jasné, to vtedy vedieť nemohli. Tak to nebude zem a ľudia. Len čo to potom je?”  

    “Ja si myslím, že to je zem. Pozri sem na tú krútňavu. Odkiaľ vychádza?” pýtam sa ďalej.

    “Mne to príde, že zvnútra z diery, zo zeme,” povie a pozrie na mňa spýtavo. V zápätí dodá:

    “Kam tým mieriš?”

    “Pozri si ďalšie obrázky. Všade je dominantná guľa, teda naša zem. Akoby celý príbeh hovoril o zemi,” začínam vysvetľovať hypotézu, ktorá mi v noci nedala spať. 

    “Áno, mohlo by to tak byť, tiež mám ten pocit.” 

    “V expertíze bol preklad textu, ktorý sme našli na sarkofágu. Dajme si to do súvislosti.”

    “Bolo to o bohyni zeme.”

    “Áno, zhrniem to, text je venovaný frýgskej bohyni Matar Kubileji, matky zeme, ktorá býva titulovaná aj ako Matka bohov, Veľká matka. Je oslavou jej božstva a všemocnosti. V gréčtine je označovaná ako Kybelé, stotožňovaná s Gaiou alebo aj Démétér, bohyňou prírody. Rôzne náboženstvá vo všetkých kútov zeme majú rovnakú bohyňu, len má rôzne mená, ale stále je to bohyňa zeme, života a plodnosti. Keď to zjednodušíme, tak je to zem,” vysvetľujem.

    “Dobre. Teda si myslíš, že všetko čo sme našli, že je o zemi?” opýta sa zamyslene a následne sa pridáva k mojim úvaham:

    “Možno nejaký odkaz.”

    “Áno, myslím si, že je to o zemi, o zemi s veľkým Z. Zem ako život. A táto sila, je zrejme jej vnútro, jej moc. Tá krútňava nie je skutočná víchrica. Je to sila zeme,” vyjavím svoje myšlienky, pozriem uprene na Romana a oduševnene pokračujem:

    “Dnešný človek na zem zabúda, ničí prírodu, zasypuje ju plastami, špiní oceány, výsledkom jeho činov je, že sa zem otepľuje. Človek sa množí a správa sa ako vírus. Pozri na tento obrázok,” poviem a ukážem na jaskynnú maľbu, kde figúrka ničí strom. 

    “Neuvedomil som si to, ale teraz to vidím,” odpovie, ale z tónu jeho hlasu mám pocit, že ma len nechce uraziť.

    “Myslím si, že je to odkaz, alebo skôr varovanie z praveku, potvrdené aj v staroveku. Napadlo mi, a na chvíľu sa skús nad tým zamyslieť, že ten vírus, ktorému práve čelí svet, že ide o pozdrav zo zeme. Zem je živá a ako každý život, chce žiť, pretrvávať, chce existovať. Keď jej niekto škodí, bráni sa. Veď sme sa dočítali, že prví nakazení ľudia skonzumovali choré netopiere. Kde sa mohol netopier nakaziť? Kde žije? Pozri na tento obrázok,” chrlím prúd myšlienok.

    “Myslel som, že to je vták. Pripúšťam, mohol by to byť aj netopier. Vyletel z jaskyne a niečo zo seba púšťa,” povie opatrne, pritom neodtrhne zrak od maľby.

    “Netopier, ktorý roznesie pohromu. Človek sa správa k zemi ako vírus, tak ho zem  vírusom zastavuje. V správach sme sa dočítali, že sa ľudstvo uzavrelo vo svojich domoch, prestalo lietať, vyrábať, púšťať smog a príroda ožíva. Kde sú najväčšie epicentrá nákazy? Tam, kde je najväčšia priemyselná výroba a zároveň, kde je najmenej stromov a pôvodnej prírody,” pokračujem.

    “Chceš povedať, že zem je formou života a ten vírus je jej nástroj?” opýta sa priamo, ale v hlase počujem odmietanie.

    “Povedali sme si, že budeme uvažovať o každej hypotéze. Tak ju na chvíľu pripusť, ako možnosť. Nezapadá tak všetko do seba?” opýtam sa.

    “No, zem do hĺbky preskúmaná nie je, v jadre nikto nikdy nebol a ani sa tam nedostaneme pre vysoký tlak a vysokú teplotu. Čiže túto hypotézu nepotvrdíme.”

    “A môžeme ju vyvrátiť? I ľudské telo má vo vnútri vyššiu teplotu ako na koži a v tepne vyšší tlak. Na koži žije veľké množstvo mikroorganizmov, ktoré nám neprekážajú a keď nám ubližujú, tak ich ničíme. Človek prestal byť so zemou v symbióze, tak sa začala brániť. Pozri, táto maľba je malý dôkaz. Ako vysvetlíš všetky nezrovnalosti a divné veci, ktoré sme v posledných dňoch našli?” pýtam sa ho.

    “Ak toto vyslovíš pred odbornou verejnosťou, tak to bude tvoj kariérny koniec,” varuje ma.

    “Hovorím to tebe, Roman, chcem, aby sme o tom rozmýšľali. Ako si toto všetko vysvetľuješ ty?” 

    “Myslím si, že nič nepotvrdzuje súvislosť medzi týmto objavom a pandémiou, v ktorej sa svet ocitol,” povie presvedčivo.

    “Ja nehovorím o súčasnom víruse, teda nielen o ňom. Niečo podobné sa opakuje približne každých sto rokov. V dvadsiatych rokoch minulého storočia to bola španielska chrípka. Sto rokov predtým mali choleru.Ešte skôr to bol mor.”

    Keď mlčí a rozmýšľa, pokračujem: 

    “Roman, chcela by som k tejto hypotéze nájsť vedecké dôkazy, pomôžeš mi? Cítim, že niekde v hĺbke tejto jaskyne ich môžeme nájsť.”

    “Bude to dlhá a neistá cesta,” povie Roman, ale prikývne.

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píše Ivan Mikloš

Komu tým prospejete, pán premiér? (píše Ivan Mikloš)

Premiér Matovič vládne v štýle ja – strana – krajina.

Minúta po minúte: Počet nových prípadov nezverejnili, pribudlo 116 úmrtí

PCR testy na Slovensku odhalili viac ako 323-tisíc nakazených koronavírusom.


Už ste čítali?